Danka, 30 rokov, spomína na Vianoce v cudzine

Keď ma koncom novembra začne chytať predvianočná nákupná horúčka a rozmýšľam, čo komu kúpiť pod stromček, a hlavne odkiaľ na to vziať, spomeniem si na zážitok spred rokov. A vďaka nemu presvedčím samu seba, že malá drobnosť niekedy dokáže urobiť väčšiu radosť ako drahé a luxusné darčeky. Ja som to zistila pred niekoľkými rokmi.

Pracovala som vtedy vo Francúzsku ako „aupairka“. V rodine lekára a profesorky som sa starala o tri deti – dve dievčatá a chlapca. Už po niekoľkých týždňoch som sa u nich cítila takmer ako doma, pretože moji domáci mi vo všetkom vychádzali v ústrety a aj s deťmi som si rozumela. Na Vianoce som síce plánovala odcestovať na Slovensko, ale keď ma rodina poprosila, či by som s nimi nemohla ostať, pretože po sviatkoch chcú odísť na hory, súhlasila som.

Nebolo mi síce všetko jedno, pretože to mali byť moje prvé Vianoce mimo domu, ale utešovala som sa tým, že uvidím, ako ich trávia vo Francúzsku. Predvianočný ošiaľ tam bol veľmi podobný tomu nášmu, ibaže tam sa ženy netrápili s vypekaním či veľkým upratovaním. Na darčekoch si však dali záležať a v „mojej“ rodine sa na nich skutočne nešetrilo. Tehotná Barbie, Barbie princezná, Barbie akrobatka v cirkuse, domčeky, autíčka a nové šaty pre Barbie, rúže a detské parfumy - to boli darčeky pre dievčatá. A pre päťročného chlapca rodičia vybrali malú pretekársku motorku, na ktorej sa dalo naozaj jazdiť, kolieskové korčule, futbalovú loptu, stavebnice Lego od výmyslu sveta, skladací indiánsky vigvam, veľké požiarnické auto...

Tá kopa darčekov, ktoré im mal Pe`re Noe¨l – Vianočný deduško - priniesť pod stromček, by hádam zaplnila jedno malé hračkárstvo. Rodičia to všetko nakupovali už od septembra, pretože takéto veľké výdavky by naraz predsa len zaťažili ich rodinný rozpočet. Vždy, keď sa vrátili z mesta, prinášali nové a nové balíčky. Vianoce sa však blížili a rodičia mali starosti, kam tie darčeky ukryjú, pretože dve staršie dievčatá, ktoré už vedeli, že darčeky nenosí Pe`re Noe¨l, boli čoraz zvedavejšie a začali prehľadávať dom.

Prekutrali povalu, ba aj skrine rodičov a zopár drobností určených pod stromček sa im podarilo nájsť. Vtedy Philippe, hlava rodiny, rozhodol, že vymyslí na darčeky skrýšu. A to sa mu aj podarilo, pretože odvtedy žiadne z detí nič nenašlo. Dokonca ani jeho manželka Sylvia netušila, kam balíčky schoval. Samozrejme, že aj ja som pre všetkých nakúpila nejaké tie drobnosti. Pre Philippa knihu o vínach, v ktorých sa dobre vyznal, pre Sylviu hodvábnu šatku, ktorú obdivovala vo výklade, keď sme sa spoločne túlali po nákupoch. No a deťom som kúpila hračky a videokazetu s rozprávkou. Boli to len malé balíčky, ale minula som na ne dvojtýždňový zárobok.

Dni rýchlo ubiehali a zrazu tu bol 24. december. Deti zdobili stromček, ja som Sylvii pomáhala pripravovať moriaka s gaštanovou plnkou. Všade to voňalo ihličím, bol vyčistený aj krb, pretože vo Francúzsku chodí Pe`re Noe¨l cez komín. Jednoducho, všetko už bolo pripravené. No vtom si Sylvia spomenula. „Veď my sme zabudli kúpiť chlieb! “ ťukla si prstom do čela. Francúzi jedávajú chlieb takmer ku všetkému a pri slávnostnej večeri nesmie chýbať. „Nevadí, “ povedal Philippe, ktorý bol už v obleku, „skončím poň do obchodu. “ Našťastie, supermarket neďaleko bol otvorený do šiestej večer aj na Štedrý deň, a tak nasadol do auta a odišiel.

Vrátil sa však až po hodine a hneď vo dverách nás prekvapil. „Ukradli mi auto. Mal som ho na parkovisku pred obchodom. Už som to bol zahlásiť aj na polícii, “ povedal a sklonil si hlavu do dlaní. Sylvia ho hneď začala utešovať, že auto sa nájde, a keby sa aj nenašlo, tak to až tak nevadí, pretože to bol len starý šrot. Mala tak trochu pravdu, lebo Philippe jazdil na malej fiatke, ktorú si kúpil ešte ako študent a pripomínala mu jeho mladosť. V tej chvíli však žiadne slová útechy na neho nezaberali a videli sme, že mu je do plaču. Potom si Sylviu a mňa zavolal do izby a povedal. „V mojom aute boli všetky vianočné darčeky. Schoval som ich do kufra a teraz nemáme čo dať deťom pod stromček, pretože všetky obchody sú už zatvorené. “

Najskôr som si myslela, že žartuje, no jeho vážna tvár prezrádzala, že to nie je vtip. Všetci sme rozmýšľali, ako vyriešiť túto situáciu a nakoniec sa rodičia rozhodli, že deťom povedia pravdu. Po slávnostnej večeri im prezradili, že darčeky nenosí Pe`re Noe¨l, ale kupujú ich ocko a maminka. A povedali im aj to, že tohtoročné Vianoce budú bez darčekov, pretože tie boli schované v oteckovom aute, ktoré niekto ukradol. Videla som na deťoch, že z tejto správy zostali smutné, preto som im rýchlo priniesla balíčky, ktoré som pre nich pripravila ja. Tú radosť a prekvapenie si ani neviete predstaviť.

Deti, ktoré čakali drahé a luxusné hračky, sa rozplývali šťastím nad mojimi skromnými darčekmi. Neboli to žiadne Barbie ani motorka na baterky, ale len malé bábiky a „obyčajné“ policajné auto, no mali z nich takú radosť, že to dokonca prekvapilo aj ich rodičov. Vtedy pochopili, že naozaj nezáleží na tom, či deti dostanú drahé hračky, alebo iba malé drobnosti za pár frankov. Boli mi vďační, veď bez mojich skromných darčekov by deti nemali žiadne vianočné prekvapenie. Aj ja som dostala hneď niekoľko prekvapení, pretože balíčky určené pre mňa v ukradnutom aute neboli.

Aj tak ma však Sylvia a Philippe po Vianociach vzali do klenotníctva a kúpili mi krásny zlatý náramok. Ten nosím stále a pri pohľade naň si vždy pripomeniem, že niekedy stačí aj málo na to, aby ste deti urobili šťastnými. A myslím na to vždy, keď nakupujem vianočné darčeky pre moje vlastné dieťa.
Autor: čitateľka Danka